Pojem dyslexia nám nie je neznámy, no málokto vie, o čo prese ide. Až kým sa to nezačne týkať nás samotných, resp. našich detí. Dyslexiu má približne 15 percent celosvetovej populácie.
Dyslexia je definovaná ako porucha čítania, resp. ako ťažkosť naučiť sa čítať, pričom intelekt daného jedinca je v norme. „Musí byť samozrejme naplnená aj podmienka adekvátneho vzdelávania, pretože u dieťaťa, ktoré nevyrastá v adekvátne stimulujúcom prostredí, nemôžeme hovoriť primárne o dyslexii,“ vysvetľuje Mgr. Katarína Sipos, zakladateľka a riaditeľka centra AVARE, ktoré sa tejto problematike venuje. Dyslexia má mnoho podôb a je zadefinovaných viacero typov. „Najčastejšie si ju však spájame s výrazne zníženou rýchlosťou čítania, zámenami písmen, zníženým porozumením čítaného či počúvaného textu, vyššou chybovosťou pri čítaní, horšou priestorovou orientáciou,“ pokračuje odborníčka. Dieťa môže mať napríklad tzv. dvojité čítanie, môže byť motoricky výrazne aktívnejšie, neposedné, obvykle ťažšie reprodukuje rytmus. „Veľmi často je dyslexia pridružená diagnóza iných porúch – napríklad ADHD, poruchy sluchového spracovávania, dysgrafie aj centrálnej koordinačnej poruchy.“
História
Prvýkrát túto poruchu popísal Oswald Berkhan už v roku 1881. Slovo dyslexia je zložené z dvoch častí a pochádza z gréckeho „dys“ (porucha) a „lexis“ (slovo, reč, jazyk). Neskôr bol pojem re-definovaný a pohľad na dyslexiu sa priebežne novými zisteniami a štúdiom neustále mení a vyvíja. „Nedá sa povedať, že sa o tom vedelo v takejto forme oddávna. V dávnejšej minulosti sa tomu nepripisoval až taký význam a deti, ktoré dyslexiou trpeli, boli považované buď za hlúpejšie, alebo za neurologicky poškodené,“ hovorí Mgr. Sipos. „Kedysi neboli jednotlivé poruchy učenia tak podrobne rozpracované, zadefinované a popísané ako dnes. Ešte v čase, kedy som navštevovala základnú školu boli väčšinou ´hodené´ do jedného vreca pod názvom ´ľahká mozgová dysfunkcia´. Dnes je už našťastie situácia iná a deti trpiace touto poruchou majú väčšiu šancu na adekvátne vzdelanie a úspech.“
Súčasné definície spájajú dyslexiu s dysfunkciou centrálneho nervového systému a oblasťou ľahkých mozgových dysfunkcií. Ide o drobné poškodenia mozgu vznikajúce pred pôrodom, počas neho alebo tesne po ňom. Môžu to však spôsobovať aj iné ochorenia, zranenia a podobne. Je to vývinová porucha, ktorá sa prejaví až keď dieťa nastúpi do vzdelávacieho procesu. Dovtedy si rodič prakticky nič nevšimne.
Iný prístup
Zatiaľ čo v dávnej minulosti sa nie zriedka dyslektici označovali za ľudí s nižším intelektom, moderná veda dokazuje niečo iné. „V prvom rade sa zmenila diagnostika tejto poruchy. Dnes vieme podstatne lepšie určiť v čom tkvie jej príčina a či a do akej miery je možné danému dieťaťu či dospelému pomôcť,“ vysvetľuje Mgr. Katarína Sipos. Symptómov pri tejto poruche je veľmi veľa. Niektoré sa môžu viazať viac na zrakový systém, iné na sluchový, ďalšie na rečové, jazykové centrá atď. „Obvykle je to však zmes všetkého dokopy, pretože aj v rámci mozgu sú na neurofyziologickej úrovni všetky tieto oblasti navzájom prepojené.“
Aj v tomto poznaní je rozdiel oproti minulosti, kedy sa práca orientovala predovšetkým na nácvik správneho čítania. „Dnes tomu tak chvalabohu už nie je, pretože tento spôsob často nie je ideálny a postačujúci. Rozdiel je aj v tom, ako sú v dnešnej dobe takéto deti vnímané v školskom systéme. Veľa škôl už rešpektuje individuálny vzdelávací plán, prípadne úľavy, ktoré takému dieťaťu výrazne pomáhajú v jeho napredovaní.“ Dyslektici môžu byť napríklad oslobodení od písania diktátov, ktoré nahrádzajú doplňovačky a podobne.
Ako ju zistiť?
Nie je vôbec jednoduché zistiť, že vaše dieťa trpí poruchou čítania. Odborníčka radí, aby sme deťom dali v prvom rade čas. „Prvé dva ročníky základnej školy o dyslexii ani nie je možné rozprávať. Proces učenia sa čítať len prebieha a je potrebné rešpektovať individuálne tempo každého dieťaťa. Niektorému to ide lepšie, iné potrebuje viac času, no to hneď neznamená, že trpí dyslexiou. Ak má dieťa ťažkosti s čítaním aj v treťom ročníku, napriek tomu, že v ostatných predmetoch nemá problém, rodičia vidia, že sa s čítaním trápi, prípadne ich na to upozorní aj učiteľ, potom je na mieste vyhľadať odbornú pomoc.“ Všímať si signály určitých ťažkostí je vhodné aj skôr. „Ale ak sa bavíme vyslovene o dyslexii, potom je na jej diagnostiku potrebné čakať až do veku 8 – 9 rokov, pretože niektoré funkcie mozgu dozrievajú až v tomto veku a môžeme sa mylne domnievať, že sa jedná o dyslexiu, pričom v skutočnosti ide len o fyziologický proces zrenia nervového systému.“
Za kým zájsť?
Ak ste na pochybách, pomôže vám špeciálny pedagóg, ktorý môže oficiálne stanoviť diagnózu dyslexie. Vyhľadajte vo svojom okolí centrum špeciálno-pedagogického poradenstva alebo centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie. Tam už vás nasmerujú. Nemajte však obavy, dyslektici majú celosvetovo dobré vyhliadky na budúcnosť. Ich diagnóza im nijako nebráni v tom, aby boli úspešnými študentmi aj na vysokých školách a vybudovali si úspešnú kariéru. Dyslexiu nie je možné celkom odstrániť, ale dá sa pracovať na zmiernení jej príznakov a zlepšiť tak kvalitu života daného jedinca. „Výrazne pomôcť môžu rôzne pohybové cvičenia zamerané na rozvíjanie bilaterálnej integrácie, logopedické cvičenia, taktiež sluchový tréning na podporu sluchových dráh vedúcich do rečového centra, alebo stimulácia rovnovážneho systému, cvičenia na podporu zrakovo-motorických funkcií a pod. Spôsobov je veľa, ibaže nie všetci budú profitovať z toho istého prístupu, prípadne z rovnakej kombinácie prístupov. To, čo platí na jedného, na iného platiť nemusí,“ hovorí Mgr. Sipos. Vo väčšine prípadov je dyslexia spojená s detským vekom. To však neznamená, že ťažkosti, ktoré s ňou prichádzajú, v dospelosti spontánne miznú. „Žiaľ, toto tvrdiť by nebolo pravdivé.“ Je však možné, že sa dyslexia prejaví až v dospelom veku. „Väčšinou vzniká následkom nejakého traumatického poškodenia nervového systému, v dôsledku mozgovej príhody alebo nejakého degeneratívneho ochorenia,“ dodáva odborníčka.
Chce to trpezlivosť
Rodičia dyslektikov by sa mali predovšetkým obrniť trpezlivosťou. Na dieťa nekričte, učte sa s ním priebežne a za úspechy ho chváľte. Je dosť možné, že hoci v čítaní vynikať nebude, nájdu sa ďalšie predmety, ktoré mu pôjdu výborne. Nikto predsa nevie všetko. Trpezlivým a láskavým prístupom môžete so svojim dieťaťom urobiť veľké pokroky bez toho, aby ste mu dali pocítiť, že niečo je inak ako by malo byť.
Text: Lucia Šuková časopis MOJE ZDRAVIE /na texte sa podielala riaditeľka Centra AVARE Mgr. Katarína Sipos
zdroj: časopis Moje Zdravie
